realita-muzika-fakty

Tento priestor na prezentáciu by som prirovnala k mestečku. Mestečko,ktoré si každý z nás vybral sám. Prišiel, poobzeral sa, zistil,akí ľudia sú tu, ako sa asi k sebe správajú, aké sú zvyky a obyčaje a aká veľká tolerancia. Na základe týchto svojich zistení sa rozhodol každý z nás slobodne a dobrovoľne,či tu postaví svoj dom,alebo ani nie. Ja som svoj dom postavila, a vy všetci registrovaní tiež.

Boli tu aj takí starousadlíci,ktorí svoje domy opustili. Už nech mali dôvody na to aké mali, opustili ich,aby mohli postaviť domčeky nové. V tom istom priestore, s tými istými ľudmi a ich návykmi a schopnosťami tolerovať niečo nové. No ľudia sú všelijakí. Niekto je utiahnutejší a niekto chce,aby sa o ňom "vedelo". Niekto chce funkciu iný pokojný život. Niekto je aktívny,iný pasívny.. A tak..

Aby sa vyhovelo všetkým, vedenie mesta ešte rozdelilo mestečko na dve časti. Jedna časť bola pre slová, druhá pre obrázky. A všetko bolo fajn. Samozrejme,nikomu nevadilo,keď sa obrázky zatúlali medzi slová alebo naopak. Začalo vadiť niečo iné. Vadila zmena u ľudí. Spomedzi obyvateľov mestečka sa strácala tolerancia, strácala sa schopnosť humorného vnímania iných pohľadov. Z mestečka sa vytratil smiech a zábava. Nahradili ju úspech a boj o pravdu. Boj o prvenstvo. O akceptovanosť. Boj o najväčšie ego.

Z priateľov sa stali nepriatelia.. Alebo aspoň takí tí ľahostajní k cudziemu nešťastiu. Pretože novú situáciu nie každý vnímal rovnako. Každý mal svoj dom. A v ňom si hospodáril. Kto hospodáril dobre,aj sa tak mal. Kto menej dobre,tiež bol adekvátne ocenený. Každému sa dostávalo to,čo si za svoju pracu aj zaslúžil. Až kým sa do mestečka nenasťahovala závisť. Vtedy sa základy všetkých domov začali chvieť..

Závisť vyčíňala. Brala si na seba cudzie mená a intrigovala kde a ako to len šlo. Snažila sa rozvíriť v inak pokojnom mestečku hladinu. Plazila sa ako had s otráveným jablkom v hube a núkala z neho každému,koho stretla. Tí,čo jablká nemajú radi, tí ostali nedotknutí. Ostatných to viac,či menej poznačilo. V meste nastala divná atmosféra. Ľudia sa zo dňa na deň zmenili a nikto nikomu už nerozumel.

Ani ja som nerozumela. A nemať k svojmu vlastnoručne postavenému domčeku taký silný citový vzťah,už dávno tu nie som. Veľkou okľukou by som sa vyhla tomuto mestu vážnosti a doťahovania. Veľkou okľukou by som sa vyhla tomuto pochmúrnemu mestu a šla tam,kde svieti slnko,kde sa ľudia usmievajú a kde ľudia susedovi,čo práve kúpil nový vrtuľník, aj doprajú.

Ale..nejde to.. Mám tu vystavený svoj domček. A keď som ho začala staviať,nepodložila som mu koliečka. A tak tu budem musieť zotrvať. A keď bude najhoršie,zavriem sa doň. A pustím len tých, o ktorých viem,s čím prichádzajú. A keď nikto nepríde,tak sa šuchnem ja k niekomu,ku komu sa šuchnem rada. Našťastie..aj takých sa tu ešte zopár nájde..

A závisť?..
Snáď sa raz unaví...