realita-muzika-fakty

Fiasko svadby poznačlilo päť domácností. V piatich kuchyniach v jednom meste sedeli ľudia a premýšľlali nad rovnakou otázkou. "Čo bude ďalej?" Napirek intenzívnemu hľadaniu odpoved na túto otázku nepoznal nikto. Ani Marek nie. Ale ako jediný spájal spomínaných päť domácností. Ako jediný vedel,ako to ostatní prežívajú.

Monika

Sedela u Mareka na posteli v svadobných šatách a s rozmazaným makeupom. Plač ju už dávno prešiel. Pochopila,že vzniknutú situáciu treba riešiť. Len nevedela ako. Marek bol veľmi pozorný. Urobil jej čaj z medovky a objímal ju,keď ju zachvátila ľútosť a zúfalstvo. Držal ju jemne okolo pliec a Monika plakala a plakala. Ani jednemu z nich nevadilo,že svojou maskarou špiní Marekovu košeľu. Napokon čaj zabral a Monika sa upokojila. Sedela ako kôpka nešťastia, hľadela do neznáma, ale aspoň už neplakala. Marek sa odvážil opýtať.
- "Čo bude ďalej?"
Monika sa strhla a pozrela sa na neho veľkými očami v ktorých sa zračil pre neho nedefinovateľný pocit.
- "Neviem Marek. Ja neviem. Jediné,čo ma teraz napadá, je útek. Ujsť z mesta niekam,kde ma nikto nepozná. Neznesiem tei ľútostivé pohľady v meste. Neznesiem pomyslenie na to,že by som ho mohla tam vonku stretnúť. Neznesiem pohľad na trápenie svojich rodičov. Neznesiem nič..Potrebujem odísť.. Rozumieš mi?" - Monikine prosebné oči Mareka pálili. Rozumel jej. A ako dobre jej rozumel. Tiež to tak cítil,keď  ho opustila manželka kvôli inému mužovi. Keď ho ranila tým,čo ho aj tak bolelo. Keď mu vyčítala,žte..
Marek potriasol hlavou. Nechcel na to myslieť. Nie teraz. Teraz je dôležitá Monika. Musí sa o ňu postarať. Nemôže ju nechať len tak..
- "Dobre..pôjdeme.." - povedal ticho. - "Ako to chce urobiť?"
Monika na neho prekvapene pozrela.
- "Chcela som ísť sama..."
- "To bohužiaľ nemôžem dovoliť.  To sa jednoducho nedá. Pochop ma!" - Marek bol neoblomný.
- "Tak ok. Doma v našom byte mám zbalené kufre. Chcela som mať všetko pripravené ešte pred svadbou na romanticku svadobnú cestu." - Monikine oči sa zase naplnili slzami,ale statočne ich zadržiavala.
- "Pôjdem pre ne. Chceš ísť tam? Do Provensálska?"
Prudko pokrútila hlavou.
- "Nie..niekam opačným smerom. Niekam na Slovensku. Do Blavy,do Košíc, alebo do Banskej Bystrice. Musím sa zabývať, nájsť prácu. To nie je len tak. Skúsim sa dohodnúť so šéfom,že mu budem robiť prácu na ďiaľku. Večerami,alebo skoro ráno. No keď chcem utiahnuť nájom,nemôžem ostať pri jednej práci." - Monika rozprávala rýchlo. - "nemám teraz čas na dovolenku. Aj keď..Provensálsko ma vždy lákalo. Bol to môj výber" - posmutnela.
- Moni..vezmi si toto na upkojenie a ľahni si spať. Všetko sa vyrieši, neboj sa." - Marek pohladil Moniku po vlasoch a tá sa jemne usmiala.
- "Som rada,že ťa mám." - povedala a užila tabletku. Marek jej podal svoje tričko a Monika sa pobrala do sprchy. On ostal sedieť na posteli premýšľajúc nad tým,kde ju vziať.
- "Môžem ťa poprosiť?" - Marek sa strhol. Nečakal tie slová. Vo dverách kúpelne stála Monika stále vo svadobných šatách. Marek na ňu spýtavo pozrel a ona sa otočila odhrnúc si vlasy z chrbta. Marekovi sa v momente spotili ruky. Vedel,čo to znamená.
- "Upokoj sa, upokoj sa.." - vravel si v duchu,keď sa postavil. No márne. Ruky sa mu chveli a dych sa dral von. Monika bola nádherná žena a on ju už veľmi dlho tajne miloval. Vlastne presne od vtedy,ako mu ju Rado predstavil. A teraz jej má rozopínať maličké perlové gombičky na svadobných šatách? Mal neodolateľnú chuť zbozkávať každý kúsok kože,ktorú jeho neposlušné prsty odhalili. Tá chvíľa bola nabitá emóciami a Marek mal obavy,aby si to Monika nevšimla.
Snažil sa poponáhľať,no spotené ruky mu to len sťažovali.
Tak..konečne posledná. Priškrteným hlasom povedal:
- "Hotovo"
- "Ďakujem" - povedala ticho Monika a Marekovi sa na moment zazdalo,že túži rovnako,ako on. No hneď,ako ho tá myšlienka napadla,potlačil ju do úzadia svojej kapacity. Do archívu pár momentov,ktoré skrášlili jeho málo krásny život.

Monika o chvíľu vyšla zo sprchy ružová a voňavá. Jeho tričko jej siahalo tesne pod zadoček. Bola nesmierne príťažlivá,ale Marek odolával. Ihneď ju uložil do postele.
- "Monika, ľahni si tuto do mojej postele. Prezliekol som ti obliečky. Ja sa vyspím na gauči. Ale najprv si odskočím. Dobre?" - díval sa jej priamo do očí,ktoré už neplakali. Bo rád.
- "Dobre.." - povedala ticho Monika a Marek ju ešte raz pohladil a pobral sa k dverám.
- "Marek?.." - zastavila ho ešte Monika.
- "Áno?"
- "Nehovor nikomu,kde som.. Prosím"
- "Samozrejme,že nepoviem. Neboj sa." - usmial sa a zatvoril za sebou dvere.


Mareková cesta viedla najprv k Radovi. Potom navštívil aj jedných aj druhých rodičov. A nakoniec aj rodičov Ivany.  Nevedel inak. Nevedel nechať ostatných v neistote. A sám byť neistý. Na to bol príliš veľký empatik. A životom ho sprevádzalo už veľa neistôt. Tak veľa,že jej musel vyhlásiť vojnu.