realita-muzika-fakty

Peter sedel za stolom a v zamyslení upieral pohľad na biely obrus. Čakal. Zdalo sa mu,že čaká dlho. V izbe už bolo poriadne prítmie, keď začul kľúč v zámke. Nepohol sa. Len sedel s očami upretými na biely obrus.

Vchodové dvere sa otvorili a do bytu vpustili lúč svetla. Počul jej hlas, ako sa zdraví susedke. Vzápätí rozsvietila u nich na chodbe a vstúpila do bytu. Nevidel ju. Len počul. Pohmkávala si nejakú zo svojich obľúbených pesničiek. Prezula sa, vyzliekla kabát. Vzala do ruky tašky a vstúpila do kuchyne. Rozsvietila.

- Peter.. Prečo tu sedíš tak potme? - ostala prekvapená len čo ho zbadala.
Peter stále neschopný slova upieral svoj pohľad na biely obrus.
- Peter.. Stalo sa niečo? - v jej hlase počul strach. Pomaly dvihol pohľad a zachrípnutým hlasom povedal.
- Stalo.. Sadni si. Musíme sa porozprávať.
Sadla si. Sadla si a čakala, čo príde. A prišlo.

- Hani, si šťastná?
- Ako sa to vezme.
- Ja viem. A tiež som tak.
- Viem. Máš pocit,že ti niečo chýba a nevieš čo, že?
- Presne.
- Máš nejaké riešenie?
- Premýšľal som. Chcem sa rozviesť.

Hana ostala pokojná. Uprela na neho pohľad svojich očí a mlčala. Žiadna histéria, žiadne slzy, prosby, hrozby.. Nič.

- Rozviesť?
- Áno.. Rozviesť.
- Súhlasím.
- Čoo? - prekvapenie na Petrovej tvári bolo neopísateľné. - Súhlasíš? Len tak? Súhlasíš?
- A čo si čakal? Že svojim hysterickým záchvatom prinútim teba zamyslieť sa nad svojim správaním? A prečo? Prečo mám sťažovať niečo tak ťažké,ako rozvod? 
- Ty niekoho máš?
- Nie.. nemám. A ty?
- Tiež nie.
- Hmm.. Kde chceš hľadať svoje šťastie? A bezomňa?
- Neviem..
- No nič.. Podstatné je,že vieš, ako.. A to bezomňa..

Hana vstala a pomaličky vybaľovala nákup z tašiek.

- Nečakal som takú reakciu.
- Viem. Tiež som nečakala taký rozhovor.
- Mali sme spoločné plány.
- Už ti nestačia.
- Čo bude s deťmi?
- Čo by bolo? Ostanú navždy našimi deťmi. Aj preto chcem,aby sme sa rozišli ako ľudia,čo si toho druhého vážia. Chcem,aby sme ostali priateľmi.

Peter sedel zaskočený za stolom. Nevedel prečo, ale zrazu pocítil váhu svojho ega. Zrazu mu bolo zo samého seba zle.

- Musím na vzduch.
- Chápem. Urobím večeru. Sviečkovú na smotane.

Peter sa pri dverách zarazil. Pomaly pozrel na Hanu.

- Sviečkovú? - opýtal sa ešte raz.
- Sviečkovú. - usmiala sa na neho Hana a už svoju pozornosť preniesla na kus mäsa, čo držala v ruke.

Peter opustil kuchyňu aj byt vedomý si toho,že niečo prehnal. Že túto rodinu opustiť nechce.