realita-muzika-fakty

Táňa sa tešila. Tretí týždeň po transplantácii sa všetko konečne dostalo na tu správnu cestu. Roman už nemal horúčky a Vlado znášal transplantát dobre. Síce sa neprestávala modliť,ale z časti sa jej uľavilo. Musí priznať,že mala viac starosti o Romana,ako o Vlada. Nie preto,žeby jedného ľúbila viac. Skrátka.. Vlado bol chorý. Pripravený na všetko. Aj na to najhoršie. Roman..? Zdravý chlap v najlepších rokoch. Dobrák od kosti,ktorý sa nadôvažok musí postarať o sestru so zlým zdravotným stavom.

"Ako ho len mohla napadnúť taká hlúposť? Byť darcom..! Myslela si,že toto doriešili už vtedy, pri Matejovej chorobe. Ale áno..Človek mieni a pán Boh mení. " - Táňa potriasla hlavou,aby odohnala podobné myšlienky,pretože sú už zbytočné. Už je po všetkom..Roman už len s jednou obličkou bol prepustený domov ale Vlado transplantáciou ten boj ešte nevyhral. A toho sa Táňa bála. Bála sa,že choroba urobí definitívu tam,kde doteraz viselo jedno veľké "možno"..!!

Zrazu jej pred oči prišla iná spomienka. Vlado..zdravý..usmiaty.. V deň,keď sa brali.. A potom on..Rovnako usmiaty,ale už nie zdravý.. Len to Táňa ešte nevedela. Spomenula si na večer po jeho príchode. Ako ležali vedľa seba vo veľkej posteli a nevedeli,čo ďalej. Každý z nich sa bál urobiť prvý krok obávajúc sa reakcie toho druhého. Nakoniec nevydržali. Pritúlili sa k sebe a ani sami nevedeli ako,zrazu sa milovali.

"Bolo to nádherné milovanie. Ako som si mohla nevšimnúť,že nie je v poriadku? Bol taký uvoľnený,šťastný.. Ale len v tú noc..Ráno vstal opäť stiahnutý do seba. A ja som sa trápila,že som sa ho niečim dotkla. Možno už vtedy riešil chorobu.." - Táňa znovu potriasla hlavou. Musela sa ponáhľať. Už mešká.  ISte ju už Vlado čaká. Chytro si pretrela pery rúžom,prečesala vlasy, schytila kabelku a vybehla z bytu.

Nemocnica sa jej v ten deň zdala iná. Na chodbe ustal pohyb. Bolo tam tak.. mrtvo..Áno. To je ten správny výraz. Mrtvo. Otvorila dvere na Vladovej izbe a so širokým úsmevom zakričala: "prekvapenieee..". A bolo. Ale pre ňu. Vladova posteľ bola prázdna. A jej to zrazu bolo jasné. Oprela sa o stenu,lebo sama stáť zrazu nevládala. Ani stena nepomohla. Zosunula sa k zemi v slastnom polovedomí a čakala na rozsudok.

Ten nedal na seba čakať. Vo dverách sa zjavila sestrička s doktorom. Dvíhajúc ju zo zeme Táňa začula tie tiché slová..
- "Je mi ľúto..pani Hanková.




celý príbeh - Zlatá klietka