realita-muzika-fakty

ved sa len trapime a cakame a ..

iba pekné, výstižné, fajn rýmy. Toto už nie je o poetiky. To je próza (ne)všedného dňa.

oprava.

vieš dobre, že to by som povedala inak... Práve že to už nehodnotím ako báseň, ale ako spoveď či oznámenie niečoho čo nie je príjemné.
Čiže všímam si len obsah, nie formu. (Aby som to ešte viac nedomotala.)

tak ja naozaj nemám slov ,nechce sa mi veriť, že končíš .Ja som chodila na Tvoj blog, aby som si našla vlastné myšlienky , ani som sa neozvala, ale som bola rada, že to čo som ja len cítila niekto to vedel krásne sformulovať a napísať ...ani nevieš koľkokrát si mi pomohla a nie len ty, ale aj tie reakcie, ktoré vďaka tebe som tu mohla čítať , mne tvoje slová určite budú chýbať .

a neviem,či sa jej dokažem vzdať..a hlavne,či tak naraz a definitivne..ale..momentalne z neho nemam taku radosť..nie z písania..ale..z čitatelov..zopár...

ja viem..je vas vela..a kvôli zopár prestať písať sa neoplati..

neboj sa..otrasiem sa..len to možno chvílku potrva..a možno ani nie..možno sa do rana z toho vyspím..))))

skeptizmus je otrokárom umelca, prekonať ho a znova vzhliadnuť do výšin a nechať na seba pôsobiť to mrazivé nadšenie a nekonečnú radosť z dávania je umelcova česť a občas aj dennodenná drina, no na konci stoja víťazi otrokarizmu a rozdávači šťastia, rovnako ako je to v tej básni, slnko výjde a bude vo všetkom opäť jasno, včera si to mala na mále, čítala som, nekomentovala, viem že zdvihneš svoju tvár a smelo pozrieš dnešnému slnku a dňu do tváre. A k básni nečakaj až ten druhý prestane hrať, pobozkaj ho a teš sa, že ho máš, mňa keď prejde zlosť a to býva zväčša veľmi rýchlo, tak sa rýchlo idem uzmieriť, tak k básni aj k včerajšku som asi napísala všetko, alebo uvidím