realita-muzika-fakty

Pavlína tam stála a neveriacky hľadela na svojho manžela. Vlastne.. Onedlho už exmanžela. Nemohla uveriť,že to došlo až tak ďaleko. Pre nič. Vlastne.. Pre niečo.. Pre stratenú dôveru..

Rozvod.

Od zajtra už nebude jeho manželkou. A on jej manželom. Od zajtra už nebude nič tak,ako to bývalo voľakedy. Pre pár rečí. Pre niečo,čo ona brala ako obetu. Obaja to mysleli dobre. Nemohli tušiť, ako to dopadne.

Dopadlo.

Odlúčenie bolo dlhé a bolestivé. Obaja sa vytrápili až až. No asi to nebolo všetko. Asi toho trápenia nebolo dosť.

Pavlína netušila,kto mu čo natáral. On jej neveril,že sú to klamstvá. Presviedčala ho dlho. Až pochopila.
Nemá zmysel presviedčať niekoho, keď je už raz presvedčený. Skúsila to. Nepodarilo sa. Vzdala sa. Bez dôvery žiaden partnerský zväzok nemôže byť partnerským zväzkom. Vedela to. Vtedy.. A aj dnes..

Pred oči sa jej natisol obraz jej dvoch detí. Rozmazali ho slzy,čo sa jej náhle vohnali do očí.

- Výživné? - zachytila kdesi z úzadia otázku. Prinútila sa vrátiť sa tam. Do reálneho času a priestoru.
S hlbokým povzdychom vstala.

- Nechcem určovať výšku výživného. Naše dve deti sme doteraz vychovávali spolu. Môj manžel vie, čo potrebujú. A ja verím,že sa od nich neodvráti len preto,že sa spomedzi nás ako manželov vytratilo čosi, čo tam kedysi bolo - silné a nezdolateľné. Nechcem od neho z vynútenia nič. Sú to jeho deti. Verím,že ich stále miluje. A verím aj tomu, že nedovolí rovnako,ako ja, aby im čokolvek v živote chýbalo. Chcem,aby ostal ich otcom bez súdnych príkazov a rozhodnutí. Má rovnaké práva,ako doteraz. Verím,že sa aspoň ako rodičia budeme vedieť dohovoriť, keď už sme sa ako manželia dohovoriť nedokázali.

Pavlína stíchla. Sklonila hlavu.

V sieni bolo ticho. Nikto nechcel prehovoriť prvý.

- Pavlínka?

Začula svoje meno. Vyslovené zvláštne. Tak zvláštne,ako to robieval on. Vtedy.. Dávno.. Keď ešte spolu plánovali svoju spoločnú budúcnosť.

Zodvihla hlavu a cez slzy sa zahľadela na jeho tvár.. Videla ho krútiť hlavou. Videla bolestivý výraz na jeho tvári..

- Neviem.. Nedokážem.. Môžme?.. - otázka bola zrejmá nielen v jeho slovách.
- Môžme.. - povedala Pavlína šeptom. Nepočul to.. Len videl.. Nesmelé prikývnutie hlavou..