realita-muzika-fakty

Marek sa rozhodol. Navštívi Ivanu. Nech je,kde je. Nemôže to tak nechať. Musí vedieť o svojom dieťati viac. Musí priamo od nej počuť,že je to pravda. Musí. Vstal z lavičky, ktorá mu poslúžila na utíšenie myšlienok, a pobral sa smerom k sanatóriu. Chvíľu kráčal pešo, potom si spomenul,že tam má auto. Bol celý dezorientovaný. Vrátil sa k autu a naštartoval ho. V hlave s jedinou myšlienkou. Mohol mať dieťa.. s Ivanou!

Neprešla ani štvrťhodinka,keď zaparkoval svoje auto pred sanatóriom. Na recepcii si vyžiadal Ivanu,ale tam mu povedali,že je práve v záhrade. Fajn. Nájde si ju tam. Bez slova vybehol do záhrady a pustil sa ju hľadať. Záhrada bola síce veľká,ale on vedel,že ju nájde. Kráčal jej chodníčkami,keď ju zrazu zbadal. Sedela na lavičke s nejakým doktorom. Plakala. Doktor ju objímal okolo pliec. Marek zastal a chvíľu sa díval na ten obraz. Nevedel,či ich má vyrušiť,alebo nie. Rozum mu nahováral útek, srdce chcelo poznať pravdu. A tak podišiel bližšie. Ivana ho spozorovala skôr,než prišiel až k nim. Vstala a len čo Marek bol na dosluch, oslovila ho.
- "Čakala som ťa." - hovorila tichučko, v očiach sa jej ešte leskli slzy a Marek nevedel,ako ďalej.
- "Dlho som váhal,či smiem, či mám.. Musel som." - povedal Marek a nespúšťal oči z Ivany. Obaja zabudli na tretieho prítomného.
- "Ehm.. " - ozval sa Patrik. - Nechám vás osamote. Isto si máte čo povedať." - zasiahol do ich rozhovoru vstávajúc z lavičky.
Ivana s Marekom až vtedy začudovane pozreli na doktora.
- "Dobrý deň pán doktor." - pozdravil ho Marek.
- Neskôr prídem." - povedala Ivana a Patrik prikývnuc odišiel.

- Sadneme si? - povedala Ivana Marekovi pokojne. Marek jej pokoju nerozumel. - Volala mi Monika. Viem,že vieš..
- Ivana.. Ako si to mohla? Ako si mohla nepovedať mi o mojom dieťati? A celé tie roky? Ako si mohla rozhodnúť o niečom,čo bolo naše? Naše spoločné? - Marekove otázky sa začali sypať.
- A ako som sa ťa mala spýtať,keď si tu nebol? Odišiel si, spomínaš? Šiel si na výšku. Preč. Tam,kde si spoznal tú svoju kráľovnu Ingu. Čo som tu mala ja s malým dieťaťom robiť? Mala som ísť za tebou a prosiť? Mala som riskovať ďalšiu ranu od života?" - Ivana odpovedala otázkami, hoci vedela,že Marek to neznášal.
- Mala si.. - začal Marek.
- Čo? Čo som vlastne mala? Ja neviem. Viem,čo som nemala. Nemala som sa s tebou vôbec spoznať. Strašne ma to k tebe priťahovalo. Bol si iný,ako ostatní. Bol si nežný a jemný. A z očí som ti čítala lásku. A tak som sa s tebou milovala. A bolo to to najkrajšie,čo som v živote zažila. Až na tie dôsledky..
- Dôsledky.. Dieťa.. Naše dieťa.. Ako si ho mohla zabiť? - opýtal sa Marek priamo.
- Musela som.. Nemohla som inak. Nemala som sa o neho ako postarať. Nebola som na to dostatočne silná. Ani fyzicky,ani psychicky,ani finančne nie..
- Ivana.. Ale predsa potrat nie je jediná možnosť! - Marek už hovoril zvýšeným hlasom.
Ivana sa na neho začudovane pozrela. - Potrat? - opýtala sa prekvapene. - Kto tu hovorí o potrate?
Marek sa na ňu chvíľu díval bez slova.
- Veď si hovorila,že si ho musela zabiť - pripomenul jej.
- To áno. Zabila som ho. Vo svojom vnútri som ho zabila. Dala som ho preč. Na adopciu. A tak strašne to bolelo,že som ho vo svojom vnútri zabila. - Ivana sklonila hlavu a nechala slzy voľne stekať po lícach.
- Ivana ! - Marek jej rukami dvihol tvár a zadíval sa jej priamo do očí. - Chceš mi povedať,že naše dieťa žije?
Ivana neschopná slova len gestom prisvedčila. Marek sa zhlboka nadýchol. Novú informáciu musel predýchať.
- Vieš Marek.. Možno som mrcha,ale  potrat? Nedokázala som to, hoci aj túto alternatívu som zvažovala..
Marek vyskočil z lavičky,ako keby pálila. Odrazu toho chcel veľa a hneď.
- Kde si ho po narodení dala? A čo to bolo? - opýtal sa netrpezlivo.
- Porodila som v Brne - vo Fakultnej  nemocnici na Obilnom trhu. Nechcela som vedieť pohlavie,ani to,kam ho vezmú.
- Pane Bože - Marek si vložil zaslzavenú tvár do dlaní. - Povedz mi dátum, kedy to bolo?
Ivana sa na neho dlho dívala. Dlho a bez slova. Nakoniec sa opýtala.
- Marek.. Hádam ho nechceš hladať? To dieťa?
- Musím.. Musím sa presvedčiť,že sa má dobre. Že neostalo niekde v detskom domove. Kedy to blo? Teraz môže mať asi 9rokov,že? - naliehal Marek a Ivana mu nedokázala nepovedať pravdu.
-- Áno. V auguste. 12.08.1999. - rezignovala.
- Ďakujem. Zavolám tam. Zistím to. Musím bežať. Ahoj - kričal už Marek Ivane bežiac smerom k autu.
- Ahoj - šepla Ivana, oprela sa o lavičku a nastavila tvár slnku. Nevedela,čo bude ďalej. A v podstate tomu bola rada.


Patrik všetko sledoval z okna svojej kancelárie. A aj na tú diaľku videl,že sa Ivane uľavilo.