Konečne sa to podarilo.
Matúš neodignoroval liturgiu a vzorne šiel s nami.
Terapia zabrala. A to stačilo ozaj málo.
Len raz prísť domov trošku neskôr,
ako zvyčajne..
Ešte pred chrámom sa ma Matúš podskakujúc pýta
samozrejme detsky nevinne:
- Aj dnes pôjdeš na vínko?
Ešte že je tma.
Zopár ľudí,čo sa práve otočili nemôžu vidieť červeň na mojich lícach.
- Áno Matúš, aj dnes. - odpovedám na otázku prekonávajúc smiech.
- Huráááá - vykríkne môj syn nadšene a ja netuším prečo.
V Chráme si to nasmeruje hore schodmi.
Už vie kam vedú.
Boli sme tam v nedeľu.
A páčilo sa..
Liturgia prebiehala celkom pokojne.
Matúš sa už zapájal do spevov
a Michal od oltára už nepoškuľoval toľko po mne.
Nastala časť,
kedy tí,čo môžu,
idú na sväté príjímanie.
Šla som aj ja, pretože môžem.
A vzala som aj svojho syna,
ktorý si ústa prekryl vztýčeným prštekom.
Šiel predomnou a tak som nemohla zakročiť,
keď hneď po tom,
ako dostal na čelo krížik, rozbehol sa späť hore schodmi
a keď bol na mieste, zakričal:
- Prvýýýýý... -
Červenala som sa druhý krát.
Jediným šťastím bolo,
že deti cez to prijímanie spievali ozaj krásne
a poriadne nahlas..
..v ten večer som sa červenala dvakrát..
15.10.2008 18:01:23
Komentáre
Ellie,
iba Ty
..:)))..no jo Viky..ja viem..:)))