realita-muzika-fakty

Matej si až teraz uvedomil,že vlastne ani nevie,kde Jožo býva. Kráčal za ním spolu s Romanom a podvedome si uvedomoval premenu Joža z veľkého frajera na malého ustracháneho chlapca. Tej premene neporozumel skôr,než prišli k nim domov.

Jožo býval v ošarpanej bytovke v malom neupratanom byte. Doma bola len mama,ktorá bola nejako divne apatická. No Jožovi sa očividne uľavilo. V byte niečo divne páchlo a Matejovi sa dvíhal žalúdok. Pozrel na Romana a videl na ňom,že je na tom rovnako.
Jožova matka vyzerala prekvapene.
- "Ty si si priviedol kamaráta?" - opýtala sa syna alkoholickým hlasom. Jožo síce neodpovedal,ale bolo vidno,že sa bojí.
- "V škole mu bolo zle, tak som ho chcel odprevadiť,aby sa mu cestou niečo nestalo:" - povedal Matej rýchlo,aby predbehol Romana. Ten na neho začudovane pozrel,ale nepovedal ani slovo.
- "Isto zle. Zase to hrá, simulant jeden." - mama capla syna po hlave. Jožo zatínal pery.
V tom buchli dvere a v izbe zhustla atmosfera. Jožo sa narovnal v očakávaní,čo bude. Jeho predpoklad bol správny. Vo dverách sa objavil otec zjavne potúžený alkoholom. Tackajúc si prezrel spoločnosť a nepríemným tonom skríkol na syna.
- "Doviedol si hosti?"
- "Dobrý deň ujo.." - povedal Matej zjavne vystrašený. Opitý muž sa na neho pozrel a čosi zamrmlal. Roman sa predstavil a zopakoval Matejov výmysel o zhoršenom stave Joža.
- "Veď ja tu chorobu z neho vytlčiem.." - povedal človek,ktorý sa asi ani nedal nazvať otcom a hneď tam pred nimi dal Jožovi facku. Chlapec zhodil ruksak a vybehol z kuchyne. Matka na to nereagovala. Vybrala z linky fľašu vodky a tri poháriky. Ako keby sa nič nestalo.

Roman bol zhnusený. A nahnevaný. Najradšej by pobehol za Jožom a prijal ho za svojho. Je to len 14ročný chalan. A v akých podmienkach musí žiť. Nemilované dieťa. Bez všetkého toho,čo by dieťa malo mať. Boo mu z týchto ľudí zle.
- "Poďte na jeden,keď už ste sa tak unúvali.." - pozvala ho žena k stolu,kde už stáli poháriky plné alkoholu.
- "Nie..ďakujem. Už musíme ísť. Máme ešte nejaké rodinné povinnosti." - ospravedlnil sa Roman. Jožovi rodičia pokrčili ramenami. Hodili do seba obsah pohárikov a muž dopil aj ten druhý. Romanov hnev narastal.
- "Tak dovidenia.." - rozlúčil sa a rýchlo vyšiel z bytu držiac Mateja okolo krku. Nikto nepokladal za potrebné ich vyprevádzať. Obom to padlo vhod.

Cestou domov boli obaja zamyslení.
- "Ďakujem.." - prerušil ticho Matej
- "Za čo?" - opýtal sa Roman.
- "Že si taký,aký si.. A že si s nami.." - povedal chlapec a v očiach ho čosi zaštípalo. Roman mu známym spôsobom položil ruku okolo pliec a viedol si ho domov.
Zvyšok cesty už nepadlo ani slovo.