realita-muzika-fakty

Monika sa prebrala v nemocnici. Ostré svetlo jej rezalo oči. Bolelo to. A nielen to. Bolelo ju celé telo. Ale čo bolo horšie, cítila bolesť aj na duši. Odrazu sa cítila tak strašne prázdna. Neuveriteľne prázdna. Pod viečkami sa jej nahromadili slzy,ktoré jej mimovoľne stekali dolu lícami do bieleho vankúša. Tušila,že sa stalo niečo zlé. Intenzívne to cítila. A nedokázala prestať plakať.

- Pani Hájeková? - počula príjemný ženský hlas. Nedokázala odpovedať, nedokázala nič. Ani len zastaviť ten príval slz,čo sa jej pustil z očí. - Pani Hájeková, ste v nemocnici. Odpadli ste. Nebojte sa. Budete v poriadku. Len musíte byť silná. - počúvala ten ukľudňujúci hlas a na ruke pocítila jemnú ruku vyjadrujúcu spolupatričnosť. Monika sa chytila tej ruky ako topiaci sa slamky a s námahou zašepkala.
- Mo.. mo-je..dieťa?
Žena jej ešte pevnejšie stisla ruku a tíško zašepkala:
- Je mi to ľúto.. - sklonila hlavu a s námahou premáhala slzy. Vedela pochopiť ženu ležiacu na posteli. Sama raz tak ležala. No pre ňu to bolo oveľa horšie. Definitívne. Táto žena ešte môže porodiť dieťatko. Aj keď.. Len Boh vie,či jej to dopraje..

Monika plakala. Plakala srdcervúco a pritom tuho stískala v ruke ruky neznámej ženy. Ženy, ktorá týmto vstúpila do jej života a vtlačila doň nezmazateľné stopy.