realita-muzika-fakty

Zlatá klietka skončila.. Skončila tak náhle,ako začala. Keď som sa spätne pozrela,kedy asi vznikla,tak som ostala prekvapená. Od februára. Dlhý čas. Takmer 4 mesiace. 4 mesiace som prežívala s Táňou, Romanom a všetkými ostatnými. 4 mesiace sa automaticky núkali myšlienky a nápady. Zrazu tie 4 mesiace skončili.

Celý príbeh som vytlačila manželovi. Viem..Odvaha..:)) Teda, nechápte ma zle. Odvaha preto,že môj muž ženské romány nečítava. A v poslednom čase už vôbec nie. To sa vrhol na historickú literatúru. Blee..:))No ale, riskla som to. A on neodmietol. Ráno som odchádzala do práce a on už bol pohrúžený do čítania. O chvíľku mi telefonoval. Nevychádzal z úžasu. Že ma obdivuje. Ale.. Vraj píšem samé smutné veci.. Prekvapilo ma to. Viem,že som veľa pochovávala,ale.. Takto sa mi to odvíjalo v hlave.

Zrazu je klietka preč. A mne je to ľúto. Strašne rada by som pokračovala v príbehu. Ale uvedomila som si,že fakt ma napadajú samé smutné témy. Že si neviem predstaviť nič,čo by bolo o šťastí. A zrazu som si uvedomila aj to,že žiadna kniha o šťastí nie je. Že v každom príbehu sa nájde zle,zle,zle..a keď sú šťastní,tak sa končí.

Prečo je to tak?

Chytila ma nostalgia. Za niečim,čo bolo. Za časmi,keď nápadov bolo toľko,že som dávala dve časti denne. Zrazu nie sú. Teda..sú.. Ale ja premýšľam,či chcete čítať príbeh,ktorý keď dovolí byť svojim hrdinom šťastnými,tak skončí.

Neviem písať o inom. A o tomto asi tiež nie.

Syndrom vyhorenia?..

Či len tvorivá pauza?

Ako ju prekonať? Písaním hlúpostí? Alebo nepísaním?..

Neviem.. Popôrodnú depresiu mám..