realita-muzika-fakty

- Zrušila ma.. - povedal Marek podávajúc Monike telefón.
- Zrušila? - opýtala sa  Monika neveriaco. Marek len kývol hlavou potvrdzujúc nepochopiteľné.

Cesta ubiehala, vonku sa stmievalo. Obaja sa ponorili do seba a analyzovali svoje pocity a dojmy. Obaja mlčali. Monika sledovala bielu stredovú čiaru a v myšlienkach bola pri Ivane. Pochytil ju zvláštny nepokoj. Prešli takto hodný kus cesty, kým sa Monika ozvala.
- Asi si jej to nemal takto zhurta. - povedala ticho. Vycítila,ako Marek zaťal zuby i ruky zvierali volant o čosi krčovitejšie. Vedela pochopiť,čo sa v ňom odohráva. Bol to jeho syn. A  za tých desať rokov svojho života si toho veľa neužil. A to len preto,že tak rozhodla Ivana. Sama, bez neho. Preto teraz koná ako koná. Chce mu to vynahradiť. Chce to vynahradiť synovi..a aj sebe. Ktovie, či by sa bol vôbec oženil s Ingrid, keby vedel,že Ivana čaká jeho dieťa. Kto ho vie.
- Monika, netráp sa tým, prosím ťa. - poprosil ju Marek a rukou ju poťlapkal po jej ruke položenej na stehne. Monika mu zachytila a držala.
- Marek, ja viem pochopiť teba,ale aj ju. Je to moja priateľka. Viem, urobila mi veľa zlého. Ale už vieme,že tak nekonala z rozkoše. Prosím ťa, ak nevie byť empatická on, buď ty. Všetko to pôjde vyriešiť, len to potrebuje citlivý prístup a čas, veľa času. - Monika hovorila ticho dívajúc sa pred seba.
- Ale Jakub ten čas bude tráviť v ústave. A to ja nechcem. - povedal Marek rozhodne.
- Ale nie, veď si ho vezmeme zatiaľ do pestúnskej starostlivosti. A potom sa uvidí. Budeme s Ivanou o tom hovoriť. Citlivo a pomaly. A Vyriešime to. Len musíš byť silný a trpezlivý. - Monika konečne pozrela na neho.
- S tebou budem. Som rád,že ťa mám. Vždy som ťa mal mať. Len som nechcel prebrať bráchovi frajerku. Bál som sa, žeby si ma za to odsúdila. A tak som ťa z diaľky tajne miloval.
Monika nepovedala nič. Len mu silnejšie stisla ruku a držala ju až do vtedy,kým Marek nemusel preradiť rýchlosť.
- Aj tak. Nepokojná som. Musím zavolať do sanatória,či je Ivana v poriadku. - povedala a už vyberala telefón z kabelky.
- Nie je už neskoro? - mrkol Marek na hodiny na palubnej doske. Tma vonku ho miatla. Predsa len, zjesenilo sa už.
- Hádam niekto dvihne. Psst.. Zvoní. - naznačila Marekovi s prstom na ústach.
- Dobrý deň, prosím vás. Mohla by som hovoriť so slečnou z izby číslo 127? - Monika stíchla pri počúvaní druhej strany. - Nebýva? Ako to? - ticho. - Tak ma prepojte na profesora, ďakujem. - ticho. - Pán profesor, vy ste prepustili Ivanu? Tu je Hájeková, Monika Hájeková. - povedala Monika a pozrela pritom na Mareka. Ten sa očami pýtal,čo sa deje. - Áno, rozumiem. Kontakt na kolegu mi asi nedáte,že? - Áno, chápem. Tak mu prosím vás oznámte, nech ma kontaktuje na telefónne číslo 0905784265. Je to dosť dôležité. Ďakujem. Budem čakať na jeho hovor. Dovidenia! - Monika vypla teleón a vydýchla si.
- Ivanu prepustili. Nikto nevie kam šla. Asi len Patrik. Možno ten bude vedieť viac,ale musíme čakať na jeho hovor. - oznámila Marekovi a hlas sa jej zatriasol.
- Do kelu! To som fakt netušil. - zahrešil Marek.
- Hádam bude rozumná a nevyvedie žiadnu hlúposť!!! - snažila sa upokojiť situáciu Monika.
- Hádam. - povedal Marek a prudko zastavil na parkovisku pred motelom. - Poď. Dáme si niečo sladké na upokojenie. - povedal Monike. Otočil sa k nej a uvidel jej slzy. Silno ju objal. Silno. A Slzy sa natlačili do očí aj jemu.